štvrtok, 29. januára 2015

RECENZIA: Martin Petro - Klinika lásky

Názov: Klinika lásky
Autor: Martin Petro
Vydavateľstvo: Evitapress, 2015

Srandafaktor: 4.5/5 
Nudafaktor: 0/5 
Lovefaktor: 3/5 
Plačfaktor: 2.5/5 
Drámafaktor: 4/5








"Niečo mi hovorí, že by sa ti táto kniha mohla páčiť." ...stálo v maile, ktorý som dostala ešte koncom minulého roka. Ale viete ako to niekedy býva, ľudia sú schopní nakecať vám čokoľvek, hlavne keď sa jedná o ich osobný výtvor, čo bol aj presne tento prípad. Po troche gúglenia som však zistila, že Martin Petro je fakt ozajstný spisovateľ a nie nejaký virtuálny jehovista čo vám chce ponúknuť pofidérne duchovné texty pod krycím názvom Klinika lásky. A anotácia dokonca znela úplne super! 

Akože nebudem vám ju tu kopírovať lebo nie som žiaden amatér (tie desiatky iných skopírovaných anotiek na blogu si proste pre účely tejto recenzie nevšímajte), ale aspoň vám ju prerozprávam tak, ako to ja cítim. 
Michal Doktor je doktor cez lásku. A toto označenie neznáša ešte možno viac, ako samotný názov jeho firmy: Klinika lásky. Je niečo ako mediátor, no jeho špecializáciou sú vzťahy. Manželské, milenecké, priamočiare aj nesmierne komplikované. Najmä ak vo vzťahu nejde iba o lásku, ale zároveň aj o biznis. A takých je bohužiaľ medzi jeho bohatou klientelou až-až. Michal, ktorého vždy napĺňalo ľuďom pomáhať zliepať ich naštrbené alebo totálne zlomené vzťahy, už pomaly ani neverí v skutočnú lásku. Veď sám mal posledný vážnejší vzťah pred troma rokmi. No teraz na scénu prichádza Maja. Je krásna, vtipná, inteligentná s úsmevom, od ktorého nedokáže žiaden chlap odtrhnúť oči. A jej ex-priateľ ju chce za každú cenu späť. Čaká najlepšieho opravára vzťahov prvý prípad, ktorý na celej čiare pokašle? 

Poviem vám na rovinu a úprimne, vôbec som nevedela, čo mám čakať od knihy, ktorá sa oficiálne radí medzi evitovky, pričom ju písal chlap. Ja som bola vždy v tom, že muži sú tu od toho, aby si z evitoviek na našich nočných stolíkoch robili srandu a nie od toho, aby ich písali. Ale čo by som bola za knižnú blogerku, keby som neprijala takúto výzvu? 
Už po pár stranách som bola v šoku. Síce som počas svojho života zas až toľko slovenskej tvorby neprečítala (z takej traumy ako Maco Mlieč sa veru ťažko spamätáva), takže neviem, do akej miery sa tento kompliment dá brať ako kompliment, ale neviem, či som niekedy od nášho autora čítala niečo lepšie. Normálne som chvíľu len tak sedela na posteli, čumela do knihy a rozmýšľala, prečo niekto s tak očividným obrovským talentom píše obyčajnú babskú literatúru (nieže by mi teda z takého čisto osobného hľadiska vadilo, že sa vďaka tomu astronomicky zdvihla ich priemerná úroveň). Plus ono to vlastne nie je čisto babská literatúra...

V prvom rade, hlavným hrdinom je chlap, to sme si už ujasnili. A autorom je tiež muž. Tým pádom je to vlastne také nazretie do mužskej mysle, pričom základnou cieľovkou ostávajú ženy. Niet nad totálne zženštilého a precitliveného hrdinu vytvoreného niekedy až príliš idealistickou mysľou ženy. Michal síce nie je charakterizovaný počtom brušných svalov a hĺbkou jeho lícnych jamôk (aj keď ak som to správne pochopila, tak je poriadny sexoš), ale zato si priam zgustnete na jeho trefných komentároch (ktoré si nie vždy necháva pre seba), vnútorných monológoch a necenzurovaných odkuroch. To posledné fakt stojí zato, sľubujem. 

Celkovo, keď sa nad tým trochu zamyslím, tak samotná téma knihy neznie až tak originálne. Čo vlastne môžeme čakať od zápletky, v ktorej sa "terapeut" zamiluje do svojej klientky? Trochu tabu, niekoľko zakázaných stretnutí a nakoniec podľahnutie svojim citom, ktoré už ani jeden z dvojice nedokáže ovládať. Ibaže ja som vám už predsa naznačovala, že Petro nie je typický zelenáč s nejakým jemne trápnym a o pomoc volajúcim debutom. Takže verte mi, keď vám vravím, že sa to celé ešte celé zauzlí na niekoľko spôsobov a sami chvíľu nebudete vedieť, ktorá bije. 

Často mávam pocit, že z mužských autorov ide akási nadradenosť a arogancia. Veľakrát sa snažia prekonať sami seba, svojich kolegov, kolegyne a veľmi na nich vidno, ako sa jednoducho vo svojich knihách až príliš namáhajú. Aby to bolo originálne, aby to znelo originálne, aby každému ukázali, aký majú talent na vyjadrovanie sa, ako dokážu využiť všetky netradičné jazykové prostriedky. A potom je tu Petro, ktorý si ide svoje, píše si pre Evitapress aj keď má očividne na viac a nachádza sa v úplne inej lige a vôbec z tej jeho knihy necítite, že sa nejako extrémne snažil aby bola taká dobrá, ako je. Klinika lásky je tak prirodzene vtipná, pričom je to akýsi mix situačnej komiky a pravého chlapského pripečeného humoru. A potom odrazu bum a je tu vážna téma, skutočné problémy s ktorými sa bežne stretávame, ktoré na Slovensku bežne riešime. A sem-tam si aj poplačete. Nesrandujem, nepreháňam, v rozmedzí troch strán som sa mi podarilo rozrevať, psychoticky rozosmiať a znovu rozrevať (aby ste sa presvedčili, že sa jedná o true story, tak si zapamätajte strany 275-277).

Keby som chcela byť trápna a niečo knihe silou mocou vytknúť, tak by som sa zmienila o jej obálke (čiže to vlastne znamená, že som trápna). Ono totiž tá Jamesbondovka trochu zavádza a čitateľ môže mať pocit, že je v knihe aj nejaká krimi zápletka. Nie, nie je to žiadne krimi. Je to vlastne taká chick-litka určená nielen ženám, ale tak trochu aj mužom (čiže čo ja viem, guy-litka? bro-litka?), strašne srandovná a strašne dobre napísaná, so zaujímavou zápletkou a ešte zaujímavejším rozuzlením. 
A ak chcete dať v najbližšej dobe šancu jednému jedinému neznámemu začínajúcemu autorovi, tak ju dajte Martinovi Petrovi.



nedeľa, 25. januára 2015

RECENZIA: Jessie Burton - Miniaturista

Názov: Miniaturista
Pôvodný názov: The Miniaturist
Autor: Jessie Burton
Vydavateľstvo: Ikar, 2015
Hodnotenie na Goodreads: 3.57












Kniha Miniaturista okolo seba v USA narobila pred svojim vydaním poriadne haló, ktoré som v lete minulého roku zaregistrovala ešte aj ja, v tom čase úspešne ponorená do young adult a babskej romantiky. Nevedela som si vybrať, čo sa mi páči viac - či tá krásna umelecká obálka alebo nápad s tajomstvami zašifrovanými do miniatúrnej repliky honosného domu. Kedykoľvek som na zmienku o knihe narazila, zdalo sa mi, akoby sa s ňou ťahal závan akéhosi mysteriózna. Možno práve preto, lebo som sa dočítala, že replika domu pripomínajúceho starožitnú skriňovú vitrínu naozaj existuje. Dokonca patrila skutočnej Petronelle Oortmanovej, podľa ktorej sa volá aj hlavná hrdinka príbehu. 

Druhá, o nič menej krásna verzia obálky
18-ročná Nella prichádza v roku 1686 do Amsterdamu, plniť si vopred dohodnutú úlohu manželky bohatého, o 20 rokov staršieho obchodníka. Opúšťa svojich príbuzných a svet, ktorý poznala celý život, no zároveň uniká pred stereotypným vidiekom a chudobou v ústrety čomusi novému, nepoznanému a bezpochyby luxusnejšiemu.V jej novom dome ju však namiesto manžela privíta jeho odmeraná sestra Marin. Nasleduje malá demonštrácia popoluškovského námetu, kedy Nella dostáva pocítiť, kto je skutočnou paňou domu. Zdá sa, že čokoľvek urobí, do čohokoľvek sa pustí, všetko narazí na Marinin nesúhlas. Nepomáha tomu ani množstvo tajomstiev, ktorými je dom doslova nasiaknutý a ktoré robia z Nelly ešte väčšieho outsidera. Ešte že má svojho papagája...a dar od jej neprítomného manžela - krásny miniatúrny domček, presnú repliku domu, v ktorom býva. 

U takýchto kníh - kníh, ktorých anotácia a obálka sú umeleckým dielom samým o sebe, bývajú očakávania tak vysoké, že šanca na sklamanie je tu priam obrovská. Tu už však od začiatku vidíte, že všetok ten buzz, ktorý sa okolo Miniaturistu vytvoril, mal svoje opodstatnenie. Tajomný dom (aj veľký aj ten malý) nebol len návnada na ulovenie čitateľa, je skutočne epicentrom všetkého, hoci samotná autorka v knihe rozohrala aj veľa ďalších hier.
Všetko to stojí a padá na jednej žene, ktorú si Nella zo začiatku najme, aby jej vytvorila nové miniatúry - predmety do jej domčeka. Sú to trefné a cielene zvolené detaily, ktorými chce Nella najprv podpichnúť svoju sokyňu v domácnosti. Odrazu jej však začnú chodiť miniatúry, ktoré si vôbec neobjednala. Tieto miniatúry rozprávajú svoj vlastný príbeh o tom, čo sa v dome deje a niekedy sa Nelle dokonca zdá, že predpovedajú budúcnosť. 

Toto je moment, kedy vám začne behať mráz po chrbte a toho pocitu sa už tak skoro nezbavíte. Nie, Miniaturista nie je žiadna paranormálna alebo fantasy kniha. Aj napriek všetkému, čo sa v nej deje, si dokáže ponechať svoj realizmus, ktorý však pričinením mysterióznej "miniaturistky" dostane nádych nadprirodzena.

Skutočná miniatúra domu, ktorá patrila skutočnej
Nelle Oortmanovej
Mladá autorka Jessie Burton pôvodne vyštudovala herectvo a viete čo? Ono je to na jej knihe aj skutočne poznať. Jednoducho pri čítaní vnímate, že jej schopnosť vytvárať úžasné príbehy nie je jediný umelecký dar, ktorý táto žena dostala do vienka. Potom je tu však ešte akási jej túžba podať maximálny výkon a vyžmýkať zo seba všetko, čo sa dá, a to sa v prípade Miniaturistu až tak úplne nevyplatilo. Už zo začiatku sú v príbehu identifikované rôzne spoločenské problémy (homosexualita, rasová neznášanlivosť, postavenie ženy), ktoré má autorka zdanlivo obrovské nutkanie riešiť a pozdvihnúť tak celkovú hodnotu knihy, ale nakoniec ich aj tak nedorieši a ostanú iba tak visieť vo vzduchoprázdne.

Nie som si istá, či by som Miniaturistu odporučila náročnému čitateľovi obzerajúcemu sa po dobrom historickom románe. Áno, kniha si síce odvíja na historickom pozadí a doba v kombinácii s miestom je vcelku zaujímavá, avšak mám pocit, že veľa dobových situácií bolo tak trochu pritiahnutých za vlasy, pretože to lepšie pasovalo do deja. Neviem, skutočne v tomto prípade nie som odborník, no pocitovo to na mňa nie vždy pôsobilo dôveryhodne. Z toho však naopak môžu doslova profitovať všetci tí, ktorí si ani tak nepotrpia na presnosti historických faktov, ako na dobrom príbehu, do ktorého sa môžu na niekoľko hodín úplne ponoriť.

Ak by som mala porovnať prvú a druhú polovicu knihy, určite by som našla rozdiely nielen v dynamike, ale aj v atmosfére a v spôsobe, ako sa autorka vysporiadala s dejovými zápletkami. Určite sa môžete tešiť na šokujúce zvraty a ešte šokujúcejšiu smrť (dúfam, že som to mohla povedať!) a núdza nebude ani o škandalózne vzťahy, lásku, drámu a intrigy. A ako to už v podobných knihách býva, pozorne si prezrite všetky postavy, pretože nie každá je skutočne taká, ako sa na prvý pohľad zdá...;)


Nechcem vám toho o knihe prezrádzať viac, ako som už stihla prezradiť, takže tu za svojou recenziou dávam bodku. A ak chcete vedieť viac...nuž, budete si ju musieť prečítať :)



Kniha je dostupná priamo vo vydavateľstve Ikar na TOMTO MIESTE.

utorok, 13. januára 2015

Takže toto sa stalo za posledné dni...

Už dávno som na MAWOBe nečinila žiadne veľké rozhodnutia a zmeny, tak som si povedala, že nastal ten čas. Inak ja keď si dám veľa kávy, tak zvyknem robiť strašne impulzívne rozhodnutia, ale toto je niečo, čo som si nechala prejsť hlavou. Pol roka mi to prechádzalo hlavou, aby som bola presná. 

Asi prvé, čo vás teraz napadlo je: "Ježiš, ona končí s blogovaním!" - a buď ste sa potešili, alebo vás to nepríjemne prekvapilo. Verte tomu, že s blogovaním tak ľahko neseknem. Muselo by to tu najprv aspoň rok exemplárne hniť, aby som si povedala, že je čas postaviť sa zoči voči realite a zabaliť to tu. A možno sa toho od mojich začiatkov veľa zmenilo a už dávno nepíšem toľko, koľko som zvykla písať, ale jedna vec sa ani trochu nezmenila, a to je moja láska k čítaniu. A kým tá láska nezanikne, tak nezanikne ani blog :)

No ale ako som už naznačila a ako aj sami vidíte, už to nie je to, čo bývalo. A ja si z toho nerobím až také veľké stresy, lebo blogovanie je blogovanie a život je život a to prvé by nikdy nemalo byť kladené pred to druhé. Keď som ešte študovala, bolo jednoduchšie vyčleniť si čas na MAWOB, hoci aj každý deň niečo. Teraz sa to už jednoducho nedá. Keď blogujem, je to len vrámci môjho "oddychového času", nemôžem si povedať no dobre, dnes musím napísať recenziu na takú a takú knihu, tak ten jedálniček pre pani Novákovú dokončím zajtra. 

A viete čo, skoro každý bloger má problém s časom. Aj tí, ktorí študujú, chodia na strednú, na základku, alebo mamy na materskej. Nie som v tomto ničím výnimočná, ale nehodlám sa zato nikomu ospravedlňovať. Jednoducho nechcem dopadnúť tak, že každý druhý príspevok bude začínať "Prepáčte, že meškám s týmto článkom ale nemala som čas..." a "Sľubujem, že sa polepším, ale viete ako, škola/deti/práca..." Takéto ospravedlnenia nedávajú zmysel. Pre koho blogujete? Nie náhodou pre seba?

To však neznamená, že sa nemôžete cítiť blbo za to, že na svoj blog málo prispievate. A ja sa blbo cítim. Nie som hrdá na to, že mám v konceptoch rozpísaných milión článkov a keď príde na to, ktorý v tej časovej tiesni dokončiť a publikovať, tak je to vždy recenzia, ktorú publikovať jednoducho MUSÍM. 

Takže som uvažovala, čo robiť. Blogovať neprestanem. Recenzovať knihy neprestanem, ale...nechcem prestať ani s písaním iných článkov. Zvýšila som svoju aktivitu na Facebooku a znížila tu na blogu, ale to tiež nechcem príliš meniť, takto mi to vyhovuje, lebo to časovo nie je tak náročné ale zároveň viem, že som sa na vás úplne nevysrala. 

Takže nakoniec mi ostala len jedna jediná možnosť, s ktorej dôsledkami som ochotná žiť. Minulý týždeň som písala do Slovartu a včera som napísala do Albatrosu. A zrušila som recenzovanie ich recenzných výtlačkov. A ako vravím, vyzerá to ako extrémne impulzívne a unáhlene rozhodnutie, ale je to vlastne pravý opak. Nepíšem, že som zrušila spolupráce, lebo som ich nezrušila v tom pravom slova zmysle. Už roky pracujem aj v zákulisí knižného priemyslu (alebo biznisu? neviem nájsť správny výraz), a to práve vďaka svojmu blogu, pričom je to práca, ktorá ma baví a ktorej by som sa nevzdala. Teda keby som napísala, že som prestrihla všetky nitky, ktoré ma spájali s vydavateľstvami, a od dnes s nimi nemám nič spoločné, tak by som klamala.

Bolo rozhodnutie prestať recenzovať recenzné výtlačky viazané len na nedostatok času? Nie. Ďalší dôvod je, že vo svojich 26-tich rokoch už pomaly rastiem z young adult kníh :D Teda stále viac a viac dávam prednosť iným žánrom a YA knihy si starostlivo vyberám a proste na ne musím mať vyslovene chuť, nedokážem ich už čítať ako na bežiacom páse. Z mojej strany by nebolo fér voči vydavateľstvám nechať ich čakať, kým milosťpani dostane chuť na knihu. Nielen že to nie je fér, ale je to vlastne aj porušenie podmienok vydavateľstiev. Aj v Ikare som už dávnejšie prešla na iný druh spolupráce, ktorý sa sústreďuje prevažne na literatúru pre dospelých, čo mi momentálne vyhovuje a je to pre túto chvíľu aj jediná spolupráca týkajúca sa recenzovania, ktorú som si ponechala.

To ale neznamená, že už na blogu nenájdete recenzie na young adultky a už vôbec sa nemusíte báť, že stratíte prehľad, pretože YA stále ostáva žánrom, ktorý je u mňa pod drobnohľadom:) Aj naďalej si udržiavam prehľad, registrujem nové zaujímavé tituly a tituly, ktoré si vyslúžili v USA väčší buzz. O tieto informácie neprídete. Rozdiel bude v tom, že budem mať čas sústrediť sa na tie young adultky, ktoré ma v tú chvíľu zaujmú. Toto je pre mňa druh voľnosti, ktorý mi už za tie roky spolupráce s vydavateľstvami v kombinácii s nedostatkom času strašne chýbal. 

Chcem zdôrazniť, že absolútne nejde o žiadne nezhody s vydavateľstvami alebo nedajbože že by mi u nich nebolo dobre :D Recenzovať pre Slovart, Albatros Media (CooBoo) aj pre Ikar je obrovská pocta, nekonečný zdroj skúseností a ešte k tomu aj zábavy a keď môžem byť trošku melodramatická, tak mi doslova trhá srdce, že som musela urobiť to, čo som urobila. Ale každý sa rozhodne ten svoj vlastný nedostatok času riešiť po svojom a ja som sa rozhodla takto. 

Registrujem, že sa v poslednej dobe stále viac a viac rieši problematika zvýšenej hustoty recenzovania recenzných výtlačkov na blogoch - teda že sa kritizuje, že blogeri už nepublikujú pomaly nič iné, len tieto recenzie. K tomu chcem povedať len toľko, že moje rozhodnutie s touto "aférkou" nemá nič spoločné a že zatiaľ čo si aj ja myslím, že niektorým blogerom to už prerastá cez hlavu a predsa nie sú ochotní sa vzdať ani jednej spolupráce v prospech zvýšenia kvality obsahu blogu, tak som zároveň presvedčená, že keď je bloger šikovný, tak si to vie zariadiť podľa svojho vedomia a svedomia a keby aj nezverejňoval nič iné, len tie "RC recenzie", tak ich stále môže poskytovať v podobe kvalitných, úprimných článkov, ktoré ľudia budú radi čítať. 

Ako táto zmena na MAWOBE ovplyvní mňa a ako ovplyvní vás? Nuž...už nebudem mať výčitky, že čítam a recenzujem nejakú knihu, na ktorú som práve dostala chuť, na úkor knihy, ktorú mám čítať a recenzovať pre vydavateľstvo. Takisto sa pri rozhodovaní či napíšem článok alebo recenziu nebudem musieť stále riadiť tým, čo má v tej chvíli vyššiu prioritu (samozrejme, že recenzia), ale tým, čo budem mať práve chuť písať. Teda pre vás to môže znamenať viac článkov, na aké ste boli zvyknutí kedysi. Aj keď znovu nechcem nič sľubovať, tieto opatrenia zázračne neurobia z 24-hodinového dňa 26-hodinový :)

Ono v podstate už dlhšiu dobu sa na blogu objavujú z RC recenzií len recenzie na "dospelácke" knihy, rozdiel bol však v tom, že som u seba na poličke mala zaseknuté YA knihy od vydavateľstiev, ku ktorým sa nie a nie dostať a ešte som k tomu mala výčitky publikovať akékoľvek iné recenzie podľa môjho výberu. Takže verím, že odteraz budem blogovať pod menším tlakom a prejaví sa to aj na kvalite obsahu a frekvencii publikovania. 

Znamená to, že teraz zrazu prestanem vychvaľovať všetky knihy, ktoré čítam? Kdežeee :D Ja som nikdy nevychvaľovala knihy preto, lebo som ich recenzovala pre nejaké vydavateľstvo. Ja proste rada knihy vychvaľujem :) Nevravím, že nečítam zlé knihy, ale málokedy ma o nich ešte baví písať recenziu, keď nemusím (ale niekedy hej, niekedy si rada zapindám :D). Nechcem sa hrať na žurnalistku, ktorá zo seba robí veľkú literárnu kritičku. Hlavným poslaním tohto blogu vždy bolo a bude dávať vám tipy na super knihy a nie vás hromadne odrádzať od kníh, ktoré mne osobne nesadli. A plánujem v tom pokračovať, tak mi držte palce :)